Aby bolo jasné, USA zažili ťažké energetické krízy aj predtým: "ropný šok" s míľovými radami na benzín, krízu z roku 1979-80 po páde iránskeho šacha, výpadky elektriny v Kalifornii r. 2000-01 a iné. Ale kríza, ktorá sa rysuje v r. 2006, má iné rozmery. V prvom rade je pravdepodobné, že pretrvá desaťročia, nie len niekoľko mesiacov alebo rokov, po druhé bude sa týkať celej planéty, nie len niekoľkých krajín. A napokon bude mať za následok viac, ako len ochromenie globálnj ekonomiky - jej politické, vojenské a environmentálne efekty budú rovnako závažné.

Ak by sme ju chceli vyhraniť časovo, tak možno povedať, že permanentná energetická kríza začala na Nový Rok 2006, keď Gasprom - ruský štátny monopol na zemný plyn - odrezal dodávky na Ukrajinu v snahe potrestať túto krajinu pre jej prozápadnú orientáciu. Hoci Gasprom medzitým dodávky obnovil, je evidentné, že Moskva je naplno pripravená použiť svoje hojné energetické rezervy ako politickú zbraň v čase po celom svete hroziaceho nedostatku zemného plynu. A nebude jedinou krajinou, ktorá to bude schopná v nastávajúcich rokoch urobiť. Len počas niekoľkých týždňov odvtedy svet zažil sériu niekoľkých porúch spojených s nedostatkom energie:

• sabotáž potrubí so zemným plynom vedúcich do bývalej sovietskej republiky Gruzínska, ktoré spôsobili všeobecné nepohodlie v čase dosť nízkych teplôt
• výbuch etnického násilia súvisiaceho s ropou v Nigérii, ktoré malo za následok silnú redukciu jej dodávok,
• hrozby Iránu o prerušení dodávok ropy a plynu po zavedení sankcií OSN pri podozrení na obohacovanie rádioaktívneho materiálu,
• a ako výsledok tohto vývoja série mininárastov cien surovej ropy ako aj správ v obchodnej tlači o tom, že ak tento vzorec nestability bude pokračovať, ceny môžu ľahko narásť nad 80 dolárov za barel a dokonca dosiahnuť ťažko predstaviteľnú cenu 100 dolárov za barel.

Vektor krízy

Udalosti ako tieto celkom určite spôsobia globálne ekonomické ťažkosti najmä tým, ktorí si nemôžu dovoliť vyššie náklady na dopravu a kúrenie. Keď sa tak stane, nebudú to izolované a navzájom nesúvisiace udalosti. Budú to skôr prejavy hlbšej krízy. Tak ako záchvevy pred zemetrasením budú náznakom nebezpečnej akumulácie silnej energie, ktorá túto planétu zachváti po mnohé nasledujúce roky.

Hoci si nie sme schopní predstaviť všetky spôsoby, ktorými tieto sily ovplyvnia globálnu komunitu, primárne vektory permanentnej energetickej krízy je možné identifikovať a analyzovať. Tri takéto vektory si zaslúžia pozornosť: spomalenie rastu ponuky energie v čase jej akcelerovaného celosvetového dopytu, nárast politickej nestability vyprovokovanej geopolitickou konkurenciou o tieto zásoby a narastajúcimi environmentálnymi poruchami spôsobenými našou pokračujúcou závislosťou na rope, zemnom plyne a uhlí. Každý z nich je dostatočným dôvodom na obavy, ale ich priesečník je tým, čoho sa treba obávať najviac.

Experti na energiu už dlhšie varujú, že globálne zásoby ropy a plynu nie je možné dostatočne naťahovať tak, aby pokryly predpokladanú spotrebu. Už v polovici 90-tych rokov teoretikovia "Oil-Peak-u" ako Kenneth Deffeyes z Princetonskej Univerzity a Colin Campbell z Asociácie pre štúdium "Peak Oil" (ASPO) trvali na tom, že svet sa ženie k momentu "Oil Peak" a že čoskoro bude čeliť klesajúcej ponuke benzínu. Väčšina mainstreamových expertov tieto uzávery najskôr odmietala ako simplistické a chybné, vládni predstavitelia a reprezentanti veľkých ropných spoločností sa im vysmievali. V súčasnosti je však vidno obrovskú zmenu v názoroch elít. Najskôr Matthew Simmons, predseda spoločnosti Simmons and Company International v Houstone, ktorá je jednou z najvýznamnejších bánk investujúcich do energetického priemyslu a po ňom David O`Reilly, CEO Chevronu prelomili šík svojich kolegov - ropných magnátov - a prijali tézy o "Oil-Peak". O`Reilly sa k tejto téme vyjadruje zvlášť ostro, na celých stránkach New York Times a iných novín píše, že: "Jedno je jasné: éra lacnej ropy je za nami."

Presný moment príchodu "Oil Peak" nie je tak dôležitý ako fakt, že ponuka svetovej ropy bude celkom určite menšia ako globálny dopyt po nej, najmä keď sa zoberie do úvahy dychtivosť starších priemyslených národov, najmä USA, a narastajúci dopyt Číny, Indie a iných rapídne rastúcich ekonomík po fosílnych palivách. Ministerstvo energetiky USA ( Department of Energie, DOE) predpokladá nárast globálneho dopytu ropy o 35% medzi rokmi 2004 a 2025 -- to je z 82 miliónov na 111 miliónov barelov na deň. DoE predpovedá nárast dennej ťažby o podobné množstvo - z 83 miliónov na 111 miliónov barelov. -- Hurá! Problém nedostatku ropy neexistuje! Ale už len pri letmom pohľade na tieto výpočty robené DoE expertami stačí na to, aby sme vzniesli výhrady. Tieto odhady vychádzajú z faktu, že hlavní producenti ropy - Irán, Irak, Nigéria a Saudská Arábia sú schopní zdvojnásobiť až ztrojnásobiť ťažbu ropy - čo je extrémne nepravdepodobné aj podľa tých najtriezvejších analýz. Okrem toho DoE už znížilo svoje vlastné predpovede o ťažbe ropy: V r. 2003 predpovedalo, že globálna ťažba ropy by v r 2025 dosiahla 123 miliónov barelov za deň, toto číslo znížili o 12 miliónov barelov reflektujúc tak rastúci pesimizmus aj medzi tými najväčšímimi ropnými optimistami.

Netvrdíme, že ropa v nastávajúcich rokoch celkom zmizne. Vždy budú existovať adekvátne zásoby pre konzumentov, ktorí si budú môcť dovoliť vysoké ceny benzínu. Ale väčšina ľahko vyťažiteľnej ropy sa už vyťažila a významné časti zvyšku možno nájsť na miestach, ktoré predstavujú vážne ťažkosti pre vŕtanie, ako je hurikánmi zasahovaný Mexický záliv, ľadmi pokrytý Severný Atlantik, alebo každoročne konfliktami zmietaná a sabotážam vystavená Afrika, Stredná Ázia a Stredný Východ.

Nemožnosť úniku pred nedostatkom

Aby energetická kríza vyzerala hrozivejšie, zdá sa, že "voľné" kapacity miznú aj z hlavných ropu ťažiacich stredisk. Saudská Arábia si kedysi ponechávala prebytok produkčnej kapacity, aby tak bola schopná rýchlo reagovať na potenciálnu energetickú krízu ako napr. v čase vojny v Perzskom zálive a okamžite zvýšiť dodávky. Ale Saudská Arábia, ako aj ďalsí väčší zásobovatelia v súčasnosti produkujú na plný pohon a nemajú kapacity na zvýšenie dodávky. Inými slovami, akékoľvek politicky (alebo sabotážou) motivované odrezanie exportu ropy z krajín ako je Rusko alebo Irán bude mať v momente za následok energetický šok globálneho rozsahu a ceny ropy vyženie po alebo ponad 100 dolárov za barel.

Chronický nedostatok ropy by bol dostatočne tvrdý na to, aby sa s ním globálna komunita zmierovala, aj keby boli iné zdroje energie v prebytku. Ale tomu tak nie je. Zemný plyn -- druhý najväčší svetový zdroj energie -- je tiež v riziku budúceho nedostatku. Hoci ešte stále existujú veľké zásoby plynu v Rusku a Iráne (potenciálni prvý a druhý najväčší dodávateľ na svete), čakajúce len na narazenie kohútikov, existujú zároveň veľké prekážky ich využitia. USA robia všetko pre to, aby zabránili Iránu exportovať plyn (napr. tlakom na Indiu aby sa vzdala plánov na stavbu plynovodu z Iránu), Moskva zasa aktívne odraďuje Európu od spoliehania sa na ruský plyn akciami ako bolo nedávne odrezanie dodávok na Ukrajinu a inými obávanými akciami.

V severnej Amerike zdroje zemného plynu rýchlo miznú. Ako odpoveď na naše zúfalé ( a dementujúce) podmienky, Kanada teraz začína s diverziou svojho zvyšného zemného plynu na výrobu syntetickej ropy zo svojich dechtových pieskov, aby tak reagovala na rastúci tlak na ponuku konvenčného benzínu. Ak sa pozrieme na náklady budovania plynovodov z Ázie a Afriky, jediným praktickým riešenim ako dostať viac plynu do severnej Ameriky by bolo minúť niekoľko sto milliard dolárov (alebo viac) na zariadenia na konverziu cudzích zdrojov plynu na kvapalný zemný plyn, previezť ho v obrovských kontajneroch cez Atlantik a Pacifik a potom ho konvertovať naspäť na plyn v zariadeniach v amerických prístavoch. Hoci je Bushova administratíva týmto plánom naklonená, plány na výstavbu týchto zariadení sa stretli s odporom v mnohých pobrežbých komunitách kvôli riziku explózie ako aj kvôli potenciálu teroristických útokov.

Čo sa týka obnoviteľných zdrojov energie - vetra, solárnej energie a biomasy - tieto sú stále v prvých fázach vývoja. S triliónmi dolárov pridaných investícií by naozaj mohli uľahčiť niečo z obmedzení fosílnych palív v nasledujúcich rokoch, hoci za súčasného stavu investícií toto je veľmi nepravdepodobné. To isté je možno povedať o "bezpečnej" jadrovej energii a "čistom" uhlí -- aj keby sa prekonali obrovské problémy spojené s obomi z týchto možností, trvalo by niekoľko dekád a niekoľko triliónov dolárov, kým by boli schopné nahradiť existujúce energetické systémy. Jediným zdrojom energie, ktorý je schopný v súčasnej dobe kompenzovať nedostatok ropy a plynu je (nečisté) uhlie a zvýšenie jeho spotreby by viedlo k zvýšeniu rizika katastrofickej klimatickej zmeny.

Nová "Veľká hra"

S hroziacimi výpadkami energie celkom určite narastie risk konfliktov týkajúcich sa prístupu k jej zdrojom (a k bohatstvu, ktore fosílne palivá generujú). Počas histórie konkurencia o kontrolu kľúčových zdrojov vitálnych materiálov bývala zdrojom treníc medzi hlavnými veľmocami a sú všetky dôvody domnievať sa, že tomu bude tak aj teraz. "Tak ako tomu bolo vtedy, keď sa Veľká hra odohrávala v desaťročiach vedúcich k Prvej svetovej vojne, nastávajúca industrializácia mieša prístup k prírodnym zdrojom," píše John Gray z Londýnskej School of Economics v nedávno publikovanom článku v New York Review of Books. "Nastávajúce storočie bude poznamenané stálymi vojnami o zdroje, keď sa budú veľmoci biť o kontrolu nad svetovými zásobami uhľovodíkov".

Ako vo Veľkej hre, tieto konflikty budú vznikať pravdepodobne nie ako priame zrážky medzi veľmocami, ale skôr eskaláciou lokálnych konfliktov, udržiavaných angačovanosťou veľmocí, ako tomu bolo v prípade Balkánu pred 1. svetovou vojnou. V ich honbe za zabezpečením energetických zdrojov alebo za zacementovaním blízkych vzťahov s dodávateľmi na Blízkom východe, strednej Ázii a Afrike. V mnohých prípadoch toto bude znamenať dodávky obrovských kvantít moderných zbraní, poradcov a vojenskej technológie - ako to USA robia už dlho v Saúdskej Arábii, Kuvajte a Spojených Arabských Emirátoch a Čína teraz v Iráne a Sudáne.

Nemožno však vylúčiť ani priamy konflikt kvôli rope a plynu medzi veľmocami. Napr.vo Východočínskom mori si Čína aj Japonsko nárokujú na nález poľa so zemným plynom, ktorí leží v pobrežných vodách, na ktoré si tiež obe krajiny robia nárok. Prednedávnom obe krajiny vyslali vojenské lode a lietadlá do tejto oblasti a navzájom si posielali vyhrážky. Zatiaľ nepadli žiadne výstrely, ale ani Beijing ani Tokio neprejavili žiadnu ochotu ku kompromisom a risk eskalácie rastie pri každom ďalšom styku.

Pravdepodobnosť interných konfliktov v ropu vyvážajúcich krajinách bude tiež narastať v tandeme s neustále rastúcimi cenami energií. Čím vyššia cena benzínu, tým väčší potenciál na zožatie obrovských ziskov z kontroly exportu ropy u daných národov = a o to väčší motív na zabratie moci v takýchto štátoch, alebo u tých, ktorí túto moc už majú, aby zabránili všetkými prostriedkami strate kontroly na úkor kliky rivalov. Viď nárast autoritatívnych petrorežimov v mnohých ropu exportujúcich krajinách a pretrvávanie etnických konfliktov medzi rôznymi skupinami, usilujúcimi sa o kontrolu nad prijmami štátu z ropy - fenomén, ktorý si dnes možno všimnúť v Iraku (kde Šiiti, Suniti a Kurdovia bojujú o alokáciu budúcich príjmov z ropy) a v Nigérii (kde domáce kmene v delte bohatej na ropu bojujú o mizerne malé "rozvojové granty", poskytované veľkými zahraničnými firmami).

"Až do tohto okamihu," povedal senator Richard G. Lugar pred výborom pre zahraničné záležitosti 16-teho novembra, "hlavnou témou okolo ropy bolo koľko za ňu budeme platiť a či budeme vystavení prerušeniam v dodávkach. Ale v nastávajúcich dekádach, témou bude to, či budú svetové zásoby ropy hojné a dostatočne prístupné, aby boli schopné podporovať trvalý ekonomický rast... Keď však nastane okamih, keď svetové ekonomiky hladné po rope začnú bojovať o nedostatočné zásoby energie, ropa sa stane ešte väčším magnetom pre konflikty, akým je teraz."

Odvrátenie environmentálnej katastrofy

K tomuto nebezpečenstvu sa pridáva celý rad environmentálnych neduhov asociovaných s našim pokračujúcim spoliehaním sa na fosílne palivá. Uvažujme: DoE predpovedalo v júli 2005, že celosvetové emisie kysličníka uhličitého z hlavného zdroja "skleníkových plynov") narastie o 60% medzi rokmi 2002 a 2025 - a prakticky všetok nárast, okolo 15 miliárd ton CO2, bude pochádzať z konzumovania ropy, plynu a uhlia. Ak sa táto predpoveď ukáže ako presná, svet pravdepodobne prejde cez prah, pred ktorým bolo možné odvrátiť signifikantné globálne otepľovanie, výrazný nárast hladín mora a všetky s tým súvisiace environmentálne škody.

Najistejšou cestou ako spomaliť nárast globálnych emisií CO2 je zredukovať spotrebu fosílnych palív a akcelerovať prechod na alternatívne formy energie. Ale keďže tieto alternatívy nie su momentálne schopné nahradiť ropu, plyn a uhlie vo výraznom rozsahu (a nebudú pri súčasnej miere investovania ani po ďalšie desaťročia), pokušenie zvýšiť spoliehanie sa na fosílne palivá pravdepodobne zostane veľké. V skutočnosti sme chytení do siete: svet potrebuje viac energie na zabezpečenie rastúceho globálneho dopytu, a jediný spôsob ako to dosiahnuť v súčasnosti je vyžmýkať viacej ropy, plynu a uhlia zo Zeme, teda urýchliť nástup katastrofickej klimatickej zmeny. Naopak, jediný spôsob ako zabrániť katastrofickej klimatickej zmene je konzumovať menej ropy, plynu a uhlia, na úkor ťažkej ekonomickej straty takého druhu, že vačšina národných reprezentantov by nebola ochotná o tejto alternatíve uvažovať. Takže budeme chytení do pasce permanentnej krízy, ktorú sme si spôsobili našou kolektívnou závislosťou na lacnej energii.

Jediným východiskom z tejto pasce je prijať opatrenia na zabrzdenie našej spotreby fosílnych palív a prijať masívny program na vývoj alternatívnych energetických systémov -- snaha, ktorá je porovnateľná a v istom zmysle je reverziou priemyselnej revolúcie 19-násteho a 20-teho storočia, založenej na uhlí a rope. V USA toto by znamenalo prinajmenšom prijať vysokú daň na spotrebu benzínu a použiť prostriedky na rapídny vývoj obnoviteľných zdrojov energií. Všetky fondy teraz používané na budovanie ciest by sa namiesto toho použili na verejnú dopravu a rýchlostné medzimestské železničné dráhy a všetky nové autá predávané v USA po roku 2010 by mali mať minimálnu priemernú spotrebu paliva 50 míľ za galón alebo viac. Toto sa ukáže ako nákladné -- ale akú inú možnosť máme, ak chceme mať aspoň nejakú nádej na východisko z permanentnej globálnej energetickej krízy prv, než globálna ekonomika skolabuje a planéta sa stane pre ľudí neobývateľnou.

Originál v angličtině ZDE. Z angličtiny přeložila Jana Jones.