V polovici septembra mal do Ašchabadu prísť Vladimír Putin spolu s Nursultanom Nazarbajevom. Príde len prezident Kazachstanu, takže predpokladaný podpis dohody o začatí výstavby Prikaspického plynovodu sa zatiaľ odkladá. Môže to znamenať veľa. Aj to, že vo vnútri Turkmenistanu sa niečo mení, aj to že Ašchabad hrá novú lišiacku energohru.

Akcia „sandžar“

Prezident vytvoril – a teraz pozor – prezidentskú komisiu pre ľudské práva, ktorá preskúmava niektoré predchádzajúce súdne rozhodnutia. A pozor ešte raz – podpísal výnos o amnestii pre jedenásť politických väzňov, ktorí boli odsúdení za spoluúčasť na atentáte na bývalého prezidenta Saparmurata Nijazova v roku 2002. Amnestia sa okrem iného dotkla aj bývalého hlavného muftiho Turkmenistanu (v rokoch 1996–2003) Nursullacha ibn Ibadulla, ktorý dostal 22 rokov. Muža s morálnou autoritou, ktorá presakovala aj z väzenia a ktorý, ako etnický Uzbek, bol v osobnej nemilosti exprezidenta S. Nijazova.

Napriek optimizmu sa amnestia zatiaľ netýkala exministra zahraničných vecí Borisa Šichmuradova a exveľvyslanca v OBSE Batyra Berdyjeva, ktorí boli vtedajším súdnym rozhodnutím označení za hlavných organizátorov akcie 25. sandžar (v minulosti premenoval S. Nijazov mesiace – sandžar je november) atentátu. Nádej však umiera posledná, najmä ak prezident sľubuje „pravidelné amnestie“. Nehľadiac na to, že o B. Šichmuradovovi, ktorý vo väzbe v roku 2002 napísal knihu – priznanie Ja a moji spolupáchatelia – teroristi, nie je už roky nič známe. Jeho syn Bajram, ktorý má ruské štátne občianstvo je presvedčený, že ešte žije. Moskva nekladie Ašchabadu otázku, ako to vlastne je s ich občanom, pretože otec Boris má tiež ruský pas.

Na zasadnutí kabinetu 6. 9. 2007 minister národnej bezpečnosti Turkmenistanu Geldymuchammed Aširmuchammedov oficiálne ohlásil, že na základe rozhodnutia prezidenta, ktoré sa však opiera o iný výnos z roku 1999, teda o dokument z éry S. Nijazova, bude v predvečer sviatku Gadyr gidžesi (Noc odpustenia) amnestovaných asi 9 000 väzňov. Že v tomto balíku bude aj exminister je málo pravdepodobné. Deň D, alebo noc N, keď sa má odpúšťať, nastane presne desať dní pred začiatkom druhého najväčšieho moslimské sviatku Uraza – Bjaram.

Ľudské práva ako katalyzátor

Túto aktivitu nenechali bez povšimnutia USA. Prostredníctvom Michaela Kromartiho, ktorý šéfuje senátnej komisii pre otázky ľudských práv a slobodu viery poslali do Turkmenistanu niekoľko komplimentov. Sériou pochvalných vyjadrení na adresu Ašchabadu Spojené štáty pravdepodobne začínajú formovanie nových vzťahov s Turkmenistanom, pre ktorý nemali donedávna pre ľudské práva dobrého slova. Lenže ak treba získať ropu a plyn, všetko ide bokom.

Hodí sa to však aj G. Berdymuchammedovovi, ktorý zúfalo potrebuje investície, aby reálne naplnil svoj program znovuzrodenia Turkmenistanu. Možno sa to niekomu nezdá, ale Turkmenistan patrí v rámci bývalého ZSSR – porovnajúc tempo rastu HDP za roky 2000 – 2006 – k lídrom. Podľa analýzy ekonomickej situácie v krajinách bývalého ZSSR, ktorú si dala vypracovať ruská investičná skupina Renesance Kapital, je na prvom mieste Turkmenistan. Druhé a tretie miesto patrí Azerbajdžanu a Arménsku. Predposledné a posledné už tradične obsadzujú susedia zo Strednej Ázie: Uzbekistan a Kirgizsko. Čo sa týka zahraničných investícií, naopak, Turkmenistan je na tom najhoršie. Podobne je to s úrovňou chudoby. Podľa expertov Renesance Kapital tvoria trojicu najchudobnejších postsovietskych krajín Kirgizsko, Turkménsko a Tadžikistan.

Okrem M. Kromatiho aj oficiálny predstaviteľ Washingtonu pre energetiku a obchod Daniel Sullivan priamo v Ašchabade vyhlásil, že USA sú zainteresované na rozvoji konštruktívnych vzťahov s USA v oblasti ekonomiky, špeciálne v otázkach obchodu a investícií. Ak sa takto vyjadrujú dvaja, tak to už nie je náhoda.

Turkménsky expert Šuchrat Kadyrov, ktorý je v službách Nórskeho inštitútu pre zahraničnú politiku v Oslo si myslí, že investície Rusko jednoducho nie je schopné dať. Otázne je, či je jeho tvrdenie korektné alebo reaguje pod vplyvom prostredia. Pritom podľa prepočtov Ašchabadu by mali zahraničné investície do roku 2020 dosiahnuť úroveň 63 mld. $. O energetickej oblasti minimálne 25,6 mld. $.

Samozrejme, že uvedený vývoj, teda príprava na uspokojenie investičného hladu nemôže nechať Moskvu pokojnou. Určite bude pokračovať v protiopatreniach, aby sa Turkménsko nestalo súčasťou amerického prístupu a novej siete v Strednej Ázii. Nakoniec, Washington len reaguje aj na kritiku znútra. Na Biely dom sa v posledných dňoch útočí pre chaotickú zahraničnú politiku. Politológ Peter Joshepson zo Saint Anselm College priamo hovorí o zanedbávaní Strednej Ázie.

Okrem aktivít spojených s projektom Prikaspického plynovodu (cez územie Ruska), ktorým V. Putin akože „vyfúkol“ už dohodnutý Transkaspický plynovod (cez Azerbajdžan do Turecka) je dôkazom, že Kremeľ pokračuje v snahách udržať v Strednej Ázii minimálne mocensko–energetické status quo aj pozvánka pre G. Berdymuchammedova na nedávny summit prezidentov Šanghajskej organizácie spolupráce. Len tak, nie ako člena. Totiž štatút neutrality Turkménska to zatiaľ nedovoľuje. Zatiaľ.

Ale ak sa budú skutočne diverzifikovať trasy plynu mimo Ruska, toto sa nemusí tváriť urazene. Má dosť argumentov na to, aby aj z takejto situácie vypreparovalo výhodu. Permanentné energetické lobovanie USA, či Európskej únie proti Rusku, samotnému Rusku neuškodí. Môže však nahrať Pekingu!

Čínsky gambit

Čínska energetická spoločnosť PetroChina Co Ltd. bude budovať nový plynovod z Turkmenistanu smerom do Číny s predpokladanou kapacitou 30 mld. m³ ročne, pričom súbežne podpísala dohodu o rozdelení produkcie, v rámci ktorej jej Ašchabad garantuje ročný predaj 17 mld. m³ plynu ročne. Napriek dlhodobej nevraživosti, ktorá funguje medzi jednotlivými krajinami Strednej Ázie ešte zo sovietskej éry, nateraz je tomuto projektu naklonený aj Kazachstan a Uzbekistan. Nečudo, sú na trase, takže okrem tranzitu si môžu polepšiť aj inak. PetroChina Co Ltd. si už prenajala 3 000 km² v Kazachstane, kde spustila tri vrty, ktoré podľa predsedu predstavenstva vykazujú „veľmi dobré charakteristiky“.

S Uzbekistanom sú rokovania tiež úspešné, takže Petro China Co Ltd., ktorá operuje okrem Strednej Ázie aj v Mongolsku, Čade, Indonézii a Venezuele, si určite bude naďalej chcieť udržať svoju pozíciu druhej najväčšej spoločnosti na svete. Turkménsko týmto projektom umiestni ešte nepredané a voľné kapacity plynu (ak také skutočne existujú) tam, kde vidí ekonomickú perspektívu a politickú výhodu. Samozrejme okrem Iránu, kam plánuje dodávať 14 mld. m³ plynu ročne. Tam ho ťahá srdce.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO