Vianoce na všetky spôsoby

Alebo ak chcete – profesionálne Vianoce či Vianoce ako polotovar. Objednáš, dostaneš alebo sa zúčastníš. A Vianoce si prihreješ v mikrovlnke alebo schladíš v mrazničke – podľa nálady. A potom odfajkneš – vybavené. Na výber je takých Vianoc dosť: Biele, Ľudové, Karnevalové, Vianoce Las Vegas, Vianočná Hawai party, Vianočný let. Pohanské, Prvotnopospolné, Študentské... Vymenovala som niektoré z tých, ktoré zväčša ponúkajú zabávacie spoločnosti.

Vianoce od výmyslu sveta; fantázii sa medze nekladú. Jedny charakterizuje umelý sneh, zasnežené stromčeky, vianočníci a vianočníčky si tam za sprievodu kolied môžu vyskúšať zdobenie perníkov či výrobu svietnikov, na zimu sa naladiť nápojmi s prídavkom ľadu. Iné, v ľudovom štýle, ponúkajú adventné vence, vianočné stromčeky so slamenými ozdobami, cimbalovku a tance v krojoch. Ďalšie sú zamaskované – učastníci dostanú na tvár masky alebo škrabošky a parochne, sprevádza ich disko, svietia im lampióny a rozveseľujú ich girlandy. Alebo kúzelník. Alebo karaoke. Alebo módna prehliadka. Alebo veštica. Alebo karikaturista. Alebo sa viac bude páčiť havajský štýl, teda palmy, hojdacie siete, latino, hula hop, plavba okolo sveta? Nehovorte, že to nestačí! Že by ste radšej Vianoce-domov? Ten zábavné firmy neponúkajú. To by bol pridrahý špás...

Poučné Vianoce

V repertoári zabávacích firiem by ste ich našli sotva, ale napriek tomu existujú. Ja som také zažila ani nie veľmi dávno. Začali sa mojím tichým zaúpením: Prepáč, šiltovka! Celkom vážne som sa tak v duchu ospravedlnila čiapke, ktorú som nedávno použila ako negatívnu rekvizitu pri opisovaní správania niektorých študentov vysokých škôl. Ako som len tým stvoreniam krivdila! Netušila som, že je to spoločenský trend! Do svedomia som si vstúpila práve na jednom predvianočnom večierku. Onú už z diaľky riadne ošumelo pôsobiacu čiapku narazenú prekliato nízko, takže vôbec nebolo vidieť oči pod ňou, malo v tomto prípade na hlave stvorenie vo vyťahanom tričku a nie najčistejšie pôsobiacich rifliach. S hlavou v hlbokom záklone, aby videlo aspoň čosi, s mikrofónom v ruke a kameramanom za chrbtom spovedalo dámy v brokátových kostýmoch či dlhých róbach a pánov v oblekoch, ba aj v smokingoch.

Panebože, tiež mám so sebou diktafón, som tu skoro pracovne, zdesila som sa a začala sa vo svojom čiernom kostýme cítiť nenáležite. Mala som si predsa len zobrať rifle. Darmo som si opakovala, že v tom vyblýskanom noblesnom hoteli, do ktorého ma pozvali na kartičke s korunkou a R.S.V.P. v rohu, ktoré je skratkou výzvy dať pozývajúcemu vedieť, či pozvaný príde, je môj kostým absolútne namieste. Darmo som si pripomenula epizódku zo Solženicynovej knihy Jeden Ivana Denisoviča: Potom Šuchov zložil čiapku z oholenej hlavy – čo aká zima bola, nevedel klesnúť natoľko, aby jedol v čiapke. Darmo som nevedela pochopiť, prečo tá dievčina klesla, aj keď bola v teplej miestnosti, a nielen hlavu, ale aj tvár jej zakrývali cíbiky vlasov. Nuž Solženicynov Šuchov by sa asi čudoval, keby zistil, že hrdosťou súčasnosti je klesanie a poklesky. A že za noblesu sa pokladá jej popieranie, rovnako ako sa za vzdelanie pokladá jeho popretie, ba priam nevzdelanosť...

Ja som sa už dávnejšie čudovať prestala, ale aj tak som z toho ešte zavše nesvoja. Aj vtedy: svoje, ako som pochopila, priformálne oblečenie som vzala na milosť, až keď sa na pódium vyteperil profesionálny zabávač oblečený podobne, teda v obleku. Možno preto, lebo na rozdiel od onej televíznej dievčiny vedel, že okrem iného sa na večierku budú vyhlasovať držitelia zlatých a platinových nosičov – tiež zábavy. Akej, povedať nemôžem, lebo som bola poučená, že by sa to mohlo kvalifikovať ako skrytá reklama.

Škrobené fraky

Našťastie, o vyhlasovaní hviezd večera vedeli aj moji spolusediaci, ktorí sa odo mňa oblečením veľmi neodlišovali. Pri našom okrúhlom stole s až do drevena naškrobeným obrusom boli dámy v kostýmoch a róbach, páni v oblekoch a jeden dokonca v smokingu. Ale ako sa dalo vyčítať z ich stuhnutých tvárí, boli aj oni trochu zúfalí zo slávnostného oblečenia – ale stolov. Škrob v obrusoch spustených až po podlahu skoro ako krídla fraku bol totiž prituhou bariérou (hľa, kde má korene výraz spoločenská škrobenosť) na to, aby sa človek mohol zasunúť aspoň trochu bližšie . A pritom sa to veľmi žiadalo. Aj keď voľakedajší šéf protokolu českého prezidenta Ladislav Špaček by nás za to vo svojom najnovšom programe Světáci zaručene pokarhal, lebo správne sme mali sedieť len na prednej tretine stoličky, a pritom uvoľnene, rovno, nie byť v ustavičnom napätí a podvedome sa uhýbať. Lenže skúste to, keď stoly sú tesne vedľa seba a pomedzi ne sa ustavične ktosi prediera, drgá do vás, až sa môže stať, že víno, ktoré práve pregĺgate, vám natečie do nesprávnej dierky, a to bude ešte väčšie spoločenské faux pas, pretože sa začnete negustiózne dusiť.

Noblesa v šuštiakoch

Začnite už, najvyšší čas! Na tvárach okolo mňa vidieť, že večné meškanie na podobných podujatiach sa už prejedlo každému. Lenže hlavný ocenený večera, mimochodom, síce bez šiltovky, ale zato v čomsi šuštiakovitom, ešte stále pobehuje po celej miestnosti, buráca smiechom, podchvíľou si do úst pchá pagáčiky, soletky a sem-tam z nich vyprskne na spolustolovníkov spŕšku omrviniek. Ešteže väčšina sú jeho kamaráti...

Konečne hudba. Tí ktorí vedia, že v takej chvíli je vhodné počúvať, sú odmenení zaujímavou piesňou. Nie je ich veľa, pretože speváčku s matieuovským hlasom málokto (dokonca aj z mužov) registruje, pretože pozornosť sa viac upriamuje na prestreté stoly sústredené pozdĺž steny. Mediálne známy „zabávač“ sa pokúša oživiť náladu (treba povedať, že viac ako publikum by to potreboval on) a púšťa sa do rozhovoru s prvým oceneným. Kiež by dosahoval jeho noblesu a inteligenciu... Žiaľ, držiteľ ceny odchádza z pódia dosť rýchlo, pretože treba ustúpiť najhlavnejšiemu človeku večera. Rozhovor o ničom počujú len tí, čo sú tesne za hradbou kamier a fotoaparátov, a tak tlieskajú akosi rozpačito; povinne. A tvorcu, ktorý sa akože sťažuje, že takéto ceny dostáva tak pravidelne, až je to nudné, to pobúri. „A je to nudné a je! Určite.

A vy ste toho dôkazom aj pre vás! Veď ma nikto nepočúúúúúváááá!“ dupne si urazene, tváriac sa, že to bol žart a zabudnúc, že presne tak nepočúval on, keď hrala muzika, a keď oceňovali jeho predchodcu. Ešte kúzelník, ktorého papagáj vyťahuje hostiteľom z klobúka žiarivú (ako inak!) budúcnosť a konečne to, po čo sem väčšina prišla – voľná zábava. Teda jedlo, pitie, neformálne dohadovanie formálnych obchodov, úteky tých, ktorých sa to netýka. A potom aj tých druhých a rátanie, koľko takých večerov bude ešte treba absolvovať, koľko ráz sa sotva vyspať, kým konečne prídu tie ozajstné, domáce Vianoce.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO