V reakciách časti čitateľov na Slovensku aj v Čechách cítiť istú škodoradosť, keď tlač píše o hospodárskych ťažkostiach v okolitých štátoch spôsobených krízou. Politici nás na domácej scéne presviedčajú o tom, že my sme na tom lepšie ako iní (nejaké argumenty si vždy nájdu) a že nás sa tá kríza nedotkne (september 2008), dotkne len okrajovo (október 2008), trochu spomalí náš rast (december 2008), možno dôjde k miernemu poklesu HDP (január 2009). Bohužiaľ, to nie je len české alebo slovenské špecifikum, podobné boli reakcie vo väčšine štátov.

To, že ekonomiky všetkých štátov sú viac previazané, ako si väčšina z nás dokáže pripustiť, ilustrujú aj údaje, ktoré v sobotňajšom SME

SME, Ľuboš Jančík: Česko sa prepada, Slovensko spomaluje ZDE

Autor konštatuje, že Česko aj Slovensko sú veľmi výrazne exportne orientované ekonomiky s hlavným obchodným partnerom Nemeckom a pokles okolitých ekonomík má na naše ekonomiky silný vplyv. Zatiaľ čo komparatívnou výhodou Česka je oslabenie domácej meny, ktoré zlepšuje exportnú schopnosť krajiny (ako to správne podotkol Jan Hošek), výhodou Slovenska sú nízke mzdové náklady v priemysle (priemerná mzda 700 EUR oproti 970 EUR v Čechách). Oba tieto pozitívne mechanizmy sú však výrazne prekryté dominantným mechanizmom, ktorým je zníženie dopytu. Podľa Jančíka klesli priemyselné zákazky na Slovensku v novembri 2008 o 18,5 %, zatiaľ čo v Česku až o 30,2 percenta. Priemyselná výroba sa na Slovensku v novembri prepadla o sedem, kým v Čechách o vyše 17 percent.

Názornejšie ako reč čísiel sú však grafy, prevzaté tiež z uvedeného prameňa:

Závislosť vývoja HDP za posledných dvanásť rokov ukazuje prekvapujúci fakt: charakter kriviek v období 2002-2006 je pre ČR a SR veľmi podobný, napriek tomu, že v Česku vládla ľavica a na Slovensku pravica. Zmena tempa rastu HDP za toto obdobie je +4,5% v ČR (6,5-2) a +3 % v SR (8-5). Podobne, nezávisle od pravicovej či ľavicovej vlády obe ekonomiky v období 2006 doteraz svoj rast spomaľovali. Napadla ma jedna nemiestna asociácia – keď pred tisíckami rokov naši predkovia zistili, že Slnko vyjde každé ráno bez ohľadu na to, či sa šamani pomodlia, alebo nie, prestali ich kŕmiť a vyhnali ich z kmeňa. Ale vážne: ekonomické zákonitosti objektívne existujú a sú oveľa silnejšie ako želania politikov. Okrem toho, čím väčší je systém, tým má väčšiu zotrvačnosť a zmeny v riadení systému sa prejavia s tým väčším časovým oneskorením.

Tendencia vývoja HDP sa mne osobne vidí oveľa hrozivejšia, ako menový vývoj. Takže skutočne, nemáme si čo závidieť.

Veľmi podobný je aj exportný kôš oboch ekonomík:

Naším najsilnejším obchodným partnerom je Nemecko, ich hospodárske problémy sa nás bezprostredne dotýkajú. Nebezpečné je, že mechanizmy pôsobiace v ekonomike vytvárajú tzv. pozitívnu spätnú väzbu, dobre známu technikom. Zníženie dopytu vedie k zníženiu výroby, zníženie výroby k rastu nezamestnanosti a poklesu reálnych príjmov obyvateľstva, to spôsobí zníženie kúpnej sily, čo vedie k zníženiu dopytu. Kruh sa uzavrel, pád ekonomiky pokračuje. Nie je to prvý ani posledný krát, a ani riešenia nie sú neznáme. Aby sme opustili tento začarovaný kruh, treba produkovať tovary, ktorých odbyt je nezávislý na kúpnej sile obyvateľstva, alebo prinútiť obyvateľstvo aby nakupovalo bez ohľadu na svoju kúpnu silu (t.j. na dlh, ako sa to praktizuje už dlho v USA). Toto druhé riešenie problém nerieši, len odkladá, zákonite to raz musí prasknúť a potom je dopad oveľa tvrdší (už sa stalo).

Čo sa týka prvého riešenia, obráťme sa do histórie – ako to riešil Hitler? A ako to v nedávnej minulosti riešili v USA? Pozrime sa na vývoj indexov Dow Jones za posledných desať rokov:

Šípkou je označená invázia USA do Iraku v marci 2003. Enormný nárast spotreby vojenského materiálu a techniky zvrátil nepriaznivý trend vývoja ekonomiky USA a zabezpečil na ďalších päť rokov „udržateľný rozvoj“. Myslím, že komentár je zbytočný.

Čo bude ďalej, nech si každý predstaví sám.