Česká historická pamäť? Je to hanba!

24. 6. 2011 / Gustáv Murín

Ak český národ zniesol tú úbohú švejkovinu s natieraním sovietskeho tanku z konca 2. svetovej vojny na ružovo už vtedy pred dvadsiatimi rokmi, tak by sme mohli povedať niečo o revolučnej zaslepenosti a nežnom výpadku pamäti. Ale ak to po dvadsiatich rokoch zopakujú a nikto sa v celom českom národe neozve, tak sa historické povedomie takého národa a úcta takéhoto národa k vlastnej histórii rovná úbohej exhibícii úbohých exhibicionistov. Už sa ako Slováci nemáme prečo obzerať na českého brata v úcte k histórii. Ožral sa vlastnou sebastrednosťou a totálnym výpadkom historickej súdnosti. Ak sa autor toho všetkého volá Černý, tak je to správne. Celá kauza "ružového tanku" je čiernou škvrnou na českej historickej pamäti.

Všetko začalo "pražským revolučním odpolednem". Keď už je po bitke, skúsiť ešte nakopnúť porazeného, to je veľmi české. No ale, ani ten porazený "fricek" nemal dojem, že akurát Česi (čo tak poctivo do poslednej chvíle zvyšovali výrobu zbraní pre Tretiu ríšu a boli najposlušnejšími vazalmi nacistov) by ho mali nakopávať v Prahe, a tak sa schyľovalo k tragédii. Zvlášť, keď si iniciátori "májových dnů" chytrácky mysleli, že to za nich vybojujú vlasovci a čeští vlastenci budú mať najväčšie starosti s rozvešiavaním vlajkoslávy. Veď to boli oni, ktorí už obkľúčenú kompletnú posádku pražského gestapa pustili pod vlastným dohľadom so všetkými zbraňami a parádnym krokom na slobodu.

Vlasovci sa po neúspešných vyjednávaniach stiahli, Američania sa ani nechystali prísť (hoci ich prieskumné jednotky sa pred Prahou objavili) a sami českí povstalci na Nemcov nemali. A čo sa stalo? Dodnes si to môžu vypočuť návštevníci príslušného pražského múzea so záznamu českého rozhlasu: "Praha volá o pomoc!"

Presne tak, vážení. Praha zúfalo volala o pomoc Červenú armádu. Tá mala už po boji. Už dobyla Berlín. Tí, čo roky išli blatom, snehom, prachom bojísk pokrytí krvou (kým ich českí rovesníci chodili vzorne do českých zbrojoviek, aby pomohli k vyššej produkcii nemeckých zbraní, a aby z tej práce pre Hitlera neboli frustrovaní, tak im najznámejší českí herci hrali filmové komédie) sa tešili domov. Nie do Prahy, domov! A vtedy "matička stověžatá" začala zúfalo volať, aby prišli. A oni šli.

Posádka toho tanku, ktorý je dnes tak potupne hanobený nejakými exhibicionistami, boli mladí chlapci. Mali život pred sebou. Ale boli to práve oni, ktorí ten život položili, aby sa ich rovesníci v Prahe dožili mieru. Ten pomník, ktorý vznikol po druhej svetovej vojne, mal hlbokú logiku a zmysel. Nehovoriac o tom, že je samozrejmé v civilizovanom svete, uctiť si padlých, hoci boli nepriatelia. Je úplne samozrejmé, že Nemci udržiavajú vojenské cintoríny sovietskych vojakov, ktorí ich tretiu ríšu prevrátili na ruiny. Na jedno z výročí významnej bitvy prvej svetovej vojny pri tureckom Galipoli povedal Atatürk pozostalým po nepriateľských vojakoch pochovaných na plážach: "Nesmúťte za svojimi synmi, už sú to aj naši synovia." To prehovoril štátnik. O nebezpečných nepriateľoch! Nie vychcaný Švejk o svojich osloboditeľoch! Ktorý len čaká, kedy si bude môcť kopnúť do mŕtvoly. Navyše do mŕtvoly tých, ktorí mu šli na pomoc a pre jeho vlastnú švejkovskú záchranu položili svoje mladé životy. O tomto bol pomník tanku s číslom 23 (ak si dobre pamätám skôr, než to číslo prekryli nejakí zabudnuteľní čierni exhibicionisti), nie o "propagande komunistického režimu". A už vôbec nič nemali tí mladí sovietski tankisti s udalosťami o štvrťstoročie po ich smrti.

Moment, my Slováci máme pripomínať našim českým vzorom ich vlastnú históriu? Naozaj ju zabudli? Tak potom znechutení tým, kam česká historická pamäť zdegenerovala už len treba odcitovať českého klasika: "Odpověď čekáte, na..., jo na...t."