„Anti“komunistická „pornografia“

7. 7. 2020 / Igor Daniš

 

(Jan Novák: Kundera, Český život a doba)

Kto bol najväčším zločincom alebo darebákom v minulom storočí? Adolf Hitler? J.V. Stalin? V. I. Lenin? Viliam II.? Leopold II.? Hirohito? Mao Ce-tung? Kim Ir-sen? Jorge R. Videla? Augusto Pinochet? Saddám Husajn? Nicolae Ceausescu? Pokiaľ by niekto čítal ich životopisy bez udania ich mena a zločinov, iba ich motivácie, zázemie a psychologickú analýzu, a dostal k nim aj biografiu Jana Nováka o Milanovi Kunderovi, kde by sa tiež neuvádzalo jeho meno, by samozrejme Kundera nevyšiel ako najväčší zločinec, ale ako najväčší darebák možno áno. Taká negatívna biografia je len o málokom napísaná. Milan Kundera je podľa Nováka veľký spisovateľ, ale iba čiastočne, len niektoré jeho diela sú vynikajúce, ale inak je to darebák, podvodník, chorobný klamár a čiastočne psychopat na pohľadanie.

Důležité. K tomu:

Petr A. Bílek, Recenze: Novák je diletant, o Kunderovi a literatuře tak vůbec má chabou představu

Rozhovor Britských listů s Petrem Fischerem: Je nová kniha o Kunderovi komunistická?

Rozhovor Britských listů s Karen von Kunesovou: Detektivní záhada: Nakolik byl Kundera udavačem?

 

Nikto nezazlieva Janovi Novákovi, že sa podujal napísať životopis o málo známej etape života Kunderu v Československu, kde prežil polovicu života. Vieme o ňom málo - okrem jeho priateľov a známych (insiderov). Nevieme ako žil, čo vtedy písal a robil, pričom mnohé skutočnosti sú uložené v archívoch. A navyše, ako výstižne Novák pripomína, sám Kundera vo svojich románoch a esejach analyzuje životopisy mnohých spisovateľov a umelcov, tak prečo, keď sa on nimi tak rád zaoberá, nemohli by sa iní zaoberať ním. Nejde o to, prečo to napísal, ale čo vlastne a  ako to napísal. Je pravdou, že Kundera mystifikoval v zahraničí svoju etapu života v Československu; je pravdou, že to robil zámerne, kvôli svojmu obrazu. Kundera mal vlastne šťastie, že doposiaľ sa nikto nepodujal nič napísať o prvej polovici jeho života. Síce zakazoval svojim priateľom o sebe hovoriť, pretože akéhokoľvek umelca alebo spisovateľa svet posudzuje mnohokrát podľa jeho činov, vzťahov, listov, bezvýznamných článkov, a neposudzuje jeho diela. Áno, postupne sa diela prestanú čítať, len sa evidujú, kategorizujú, dávajú do kontextu, a v pamäti ľudstva, národa, zostáva veľký človek a jeho život. Kundera musel tušiť, že škrupina vytvorená okolo neho raz praskne, pretože ak by aj jeho všetci priatelia a známi vymreli, zostávajú archívy, a stačí do nich systematicky nahliadnuť. A ako píše Novák, na počiatku záujmu o Kunderov život bola znovu len náhoda – meškajúca električka.

Novák sa v prvej časti snaží vykresliť Kunderovo zázemie, rodinu. Nevieme prečo Kundera o svojej rodine nikdy nič nehovoril. Prečo je tajomstvo život a kariéra jeho otca – pianistu, muzikológa, kultúrneho aktivistu a rektora JAMU, ale tiež politicky naivného nadšenca, komunistu, ktorý veril Potemkinovým dedinám v Sovietskom zväze? Je zarážajúce, že až Novák ho objavil dnešnému svetu. Inak je to už o vzťahu syna Milana k otcovi. Na jednej strane Novák uvádza, ako veľký význam mal otec na syna, ako ho autoritatívne formoval, ako ho syn ctil; na druhej strane píše, dedukuje, lepšie povedané fabuluje na základe jednej formulácie v súkromnom liste, že pochyboval o jeho otcovstve. Nie je to jediná fabulácia v biografii. Totiž Novák na základe málo faktov veľmi rád fabuluje, ako to v živote Milana Kunderu vlastne bolo: čo urobil, ako to urobil, prečo to urobil, čo si myslel a čo cítil.

Kunderov blízky priateľ Vojtěch Jestřáb napísal - čo Novák cituje -, čo ho zblížilo s Kunderom, čo si na ňom vážil: láskavú iróniu, humor, sarkazmus, zmysel pre srandu, recesiu a vidieť život ako masopustný mumraj a karneval. Avšak v texte na to Novák zabúda, analyzuje zámery a činy Kunderu z vážneho uhľa pohľadu, ako agelast, nevidí v nich možnú recesiu - aj keď možno špatnú, ktorá nevyšla, trápnu, sarkazmus, iróniu -, to, že okolie pre neho bol, a je, karneval, spektákl.

Veľkým prínosom je zmapovanie Kunderovho života v 50 rokoch: asistent na FAMU, literárny vedec so špecializáciou na román, básnik, prekladateľ, kultúrny pracovník, stály prispievateľ do významných kultúrnych periodík. Kundera nebol ani do doby, než sa stal románopiscom, neznámy spisovateľ, nevýznamnou postavou v českom kultúrnom a literárnom svete, ako to rád prezentuje v zahraničí. Zaujímavé je, že v 50 a 60. rokoch mnohokrát vycestoval do zahraničia, aj do tzv. kapitalistickej cudziny alebo rozvojového sveta.

Napodiv sa Novák snaží hodnotiť objektívne tzv. Kunderovu udavačskú aféru. Síce nepochybuje, že Kundera Dvořáčka udal, pretože je to v súlade s jeho zistenými faktami o Kunderovej povahe a charaktere, ale dáva ju do reálneho kontextu. (Pozn. red. Jak zjistila americká bohemistka Karen von Kunes, Kundera Dvořáčka neudal. Pokud to byl skutečnšě on, který se tehdy na policii přihlásil pod jménem Milan Kundera, tedy studentského šéfa koleje – na policejním dokumentu není ani Kunderův podpis, ani číslo jeho občanského průkazu – informoval policii pouze o existenci neznámého kufru na koleji.) V tých dňoch bol Kunderov priateľ Jan Trefulka vylúčený z KSČ a následne o niekoľko týždňov aj sám Kundera. Nevieme, či si Kundera akt nahlásenia Dvořáčka na internáte pamätá, či išlo o banálny čin, či ho skutočne nahlásil, či išlo o pomoc kamarátovi Dlaskovi a jeho možnej žiarlivosti k priateľke Militkej. Domnievať sa ale, že Kundera nahlásil prítomnosť Dvořáčka z dôvodu, že je triedny nepriateľ, škodca z kapitalistickej cudziny, a vedel o jeho osude, je smiešne. Odkiaľ by mohol vedieť, kto je Dvořáček? Povedala to Dlaskovi Militká a následne Dlask Kunderovi? Vedel od americkej informačnej služby o jeho úlohe na území komunistického Československa alebo zachytil tajné správy posielané morzeovkou? Neurobil tak trochu chybu sám Dvořáček a nemohol si sám za svoj osud? Ako študenti vo vypätej dobe mohli vedieť, či nešlo o pascu? Mali na výber?

Pri sledovaní vývoja spisovateľa Kunderu je zaujímavé, že to nebol od počiatku románopisec, človek, ktorý chcel písať romány, že románopisec vznikol z básnika, ktorého básne prerástli do poviedok, poviedky sa spájali a dopĺňali tematicky, až z nich začali vznikať romány, ktorých štruktúra vznikla z hudobného vzdelania bývalého nádejného začínajúceho hudobného skladateľa, autora kresieb, možno maliara, doplnených o nadpriemerné literárne a umelecké vzdelanie vedca a pedagóga FAMU. Až smiešne pôsobia Novákove hodnotenia a analýzy románov Kunderu (motívy, témy, sujet, fabula) nachádzajúce sa na stredoškolskej úrovni, slabšieho žiaka. Novákova jednoduchosť nedokáže ísť pod povrchné uchopenie a videnie.

Jedným z hlavných zdrojov Nováka bol psychológ, sexuológ, maliar a autor kníh Ivo Pondělíček, bývalý blízky priateľ Milana Kunderu. Nevieme, prečo sa rozhodol prezradiť, resp. narozprávať, mnohé veci práve Novákovi Urazil sa, že s ním prestal Kundera komunikovať? Pomstil sa mu? Závidel mu? Či sa chce aj on zapísať do dejín literatúry ako priateľ slávneho spisovateľa? Alebo už takmer 90-ročný Pondělíček proste naletel a v stareckej naivite a družnosti toho naklábosil, čo sa dalo. Veď „šmejdi“ dokážu starým ľuďom predať 20-eurový hrniec za 200 eur. Alebo žeby si Pondělíček z Nováka vystrelil, mystifikoval? Veď to robil s Kunderom často. Prečo nie teraz na účet Kunderu? A má Novák všetko nahraté, listy odfotené? Síce Pondělíček uvádza, že za celú svoju profesionálnu prax nepoznal tak komplikovanú osobnosť ako Kunderu, snaží sa ho prezentovať podľa psychologických testov a  erotických záletoch a  príhodách. Bol mizogýn Kundera v erotických vzťahoch násilný, a  až psychopat? Tak prečo jedna jeho náhodná milenka uvádza, že bol hodný a pozorný milenec? Potrebujeme vedieť, že Kundera z recesie napísal nejaký list až poviedku Pondělíčkovi o vagíne? Skutočne sa zúčastnil orgie u svojho v Prahe žijúceho francúzskeho prekladateľa, bisexuála? Pondělíčkovi sa to ale hnusilo. Skutočne sa nechával, asi z recesie, sledovať pri súloži? Skutočne so svojou manželkou, nazývanou Hrabidlo, súložil v ich dome, v rodičovskej vile, v Brne, v prítomnosti Pondělíčka za závesom?

Druhým veľmi dôležitým zdrojom pre Nováka sú spisy ŠTB o Kunderovi pod názvom Elitár a jeho ženy Elitár II. Nie je náhodou zakázané zverejňovať súkromné údaje o ľuďoch? Čo zákon o ochrane súkromných údajov, GDPR? Či pre rôzne ústavy skúmanie totalitných režimov, teda komunizmu, nič také neplatí? Je možné zverejňovať o žijúcich ľuďoch, aké brali lieky? Načo nám je vedieť, aké lieky brala Kunderova matka? Máme právo vedieť zo spisov ŠTB, že Věra Kunderová mala rakovinu, že bola dvakrát operovaná, že Kundera mal problémy so žlčníkom a nohou? Skutočne potreboval lieky na spanie, Diazepam, alebo na povzbudenie Prokain? Nemal to byť na povzbudenie Prozac? Či dotyčný pracovník ŠTB zle zapísal? Alebo si Kundera z neho urobil srandu, ťahal ho za nos? Potrebujeme vedieť ako sa Kunderovci pohádali? Udržoval milenecký vzťah s redaktorkou Gallimardu? Načo nám je vedieť, že XY mal vášnivý milenecký vzťah s Chytilovou, ktorý insideri poznajú, ale tiež aj pomer s Věrou Kunderovou. Na základe jednej Kunderovej hádky so ženou dedukuje Novák celú podstatu románu Neznesiteľná ľahkosť bytia, plus ako podklad k tomu záznam o umieraní ich psa a jeho vyfabulované zoznámenie Milana s Věrou, čašníčkou z Bruntálu. Navyše keďže má Novák Kunderu prekuknutého, vie, že Jaromil z románu Život je inde je presný opis slabého komunistického básnika Kunderu a jeho udania Dvořáčka. Pri fabulácii zoznámenia Milana a Věry sa Novák nepokúšal ho porovnať od popisu samotnej Věry v literárnom časopise Host 9/2019.

Sám Kundera písal, že mu je cudzí človek, ktorý bol on v mladosti. Je to téma aj jeho románov. Je pravdepodobné, že za svoje činy z mladosti hanbí. Ale sú tie činy, ktoré mal narozprávať Pondělíček a odpočúvania ŠTB nielen pravdivé, ale aj komplexné o jeho živote? Nemal už Kundera žiadny iný život? Ničím iným nežil len túžbou zvádzať ženy v garsónke v Prahe, kde žil cez týždeň odlúčený od svojej ženy? A prečo zvádzal ženy, ktoré vlastne neznášal? Podľa Pondělíčka nevedel rozoznať krásnu od škaredej a brunetku od blondíny. Je pravdou, že Kunderovou témou sú aj dopisy. Pravdepodobne ich v mladosti napísal z rôznych dôvod veľa. Preto aj jeho postavy sa ich snažia v románoch dostať späť. Tu by mal Novák ešte zapracovať, či Josef v románe Nevedomosť je sám Kundera, kto je Irena, alebo Irena je Věra, a kto je potom Josef.

Nevieme, čo je pravdivý údaj, čo mystifikácie Kunderu, čo recesia zo záznamov ŠTB. Ako v Pomalosti pripomína Kunderova žena Věra – románová postava, nie skutočná -, slová jeho matky: „Milanko, prestaň si z ľudí robiť srandu. Nikto ťa nepochopí. Všetkých urazíš a všetci ťa nakoniec budú nenávidieť.“

Zaujímavý je ale v vzťah mladého vysokoškoláka Kunderu so Slovenkou  Monikou Gajdošovou, ktorá bola od neho o šesť rokov staršia, a neovplývala krásou, práve naopak. Kundera uvádza, že pochádza z Chynorian od Nitry. Avšak Chynorany sú pri Topoľčanoch, v okrese Partizánske. (Neďaleko sa nachádza obec Klátova Nová Ves, z ktorej pochádza Teodor Dobiáš učiteľ Novákovho úžasného amerického prezidenta Donalda Trumpa, skvelého to chlapíka, na vojenskej akadémii, ktorý ako jeden z mála dokázal na Trumpa výchovne (aj fyzicky) zapôsobiť, asi nie ale dostatočne.) Pravdepodobne s tvrdou, vyspelejšou a nie práve peknou Gajdošovou Kundera mal vzťah kvôli jej inteligencii. Mal si asi s ňou čo povedať. Veď bola zarytá stalinistka, ako si s ňou nemohol rozumieť? Na základe toho – možno pravdivo -, Novák usudzuje, že je inšpiráciou prvej časti Knihy smiechu a zabudnutia. Avšak, Novák ignoroval rozhovor s režisérom Vojtěchom Jasným publikovanom na Britských listoch, kde hovorí o nej ako inšpirácii pre román Žert. https://blisty.cz/art/19053-vojtech-jasny-dite-dobrodruh-a-filmar.html

Zaujímavé sú pasáže o Kunderovej nerozhodnosti, neschopnosti sa rýchlo rozhodnúť, hľadať optimálne rozhodnutie. Nuž neviem, či bol Kundera až tak nepraktický, že si nevedel uvariť kávu. Ďalšia z mnohých fabulácii. V rámci nerozhodnosti je zaujímavé, ako dlho otáľal Kundera s vycestovaním do Francúzska. Najprv mal päť ponúk, prvú Sorbonnu, potom Marseille, na koniec išiel do Rennes. Dlho sa zdokonaľoval vo francúzštine, nezvládal jazyk. Kundera sa nikdy necítil byť Francúzom, ani jeho žena. Mali a majú blízky vzťah k domovu, odchádzalo sa im ťažko. Kundera asi stále veril, že bude rehabilitovaný, že mu umožnia učiť, publikovať v Česku. Novák ho dáva do protiklady s disidentmi. Treba si ale uvedomiť, že doba až do polovice 70. rokov bola otvorená, vlastne sa zmenila až Chartou. Nakoniec Hrabal, Menzel alebo  Chytilová mohli tvoriť, v zahraničí získali uznanie.
(Pozn. red. Pozor, Hrabal, Menzel a Chytilová byli v porvní polovině sedmdesátých let zakázáni a směli publikovat až později, až se vůči režimu veřejně ponížili.) Boli azda komunisti? Na Slovensku túto rehabilitáciu za ministra kultúry Miroslava Válka zažili takmer všetci.

Novák, ako mnohí iní, mylne interpretujú Kunderu ako politického autora, či človeka. Nebol. Jeho české romány a poviedky sú čisto o motívoch jednotlivca, spoločnosť a politika nehrajú žiadnu rolu, iba dejiny sú kulisou pre osud človeka, dejiny sú nevyhnutnou pascou človeka. Až vo Francúzsku napísaných dielach Kundera  analyzuje a znázorňuje spoločnosť, ale v digresiách alebo cez jednotlivé postavy. Kundera nikdy nebol spoločensko-politický spisovateľ ako napr. Josef Škvorecký alebo Jaroslav Hašek. Ak by Kundera aj zostal žiť v Československu, bol rehabilitovaný, o čom by písal? O spoločnosti a dejinách by asi nemohol. Mal napísaný nejaký rukopis, ako sa domnieva Jan Novák podľa záznamov ŠTB?

Novák sa dopátral - okrem všetkých horoskopov, ktoré Kundera publikoval pod kamarátom Emilom Wernerom -, aj k jeho jednej rozhlasovej hre, jednej divadelnej a dvom televíznym inscenáciám. Tiež všetky uvádzané pod cudzími menami. Kundera sa teda v ťažkých časoch nevyhol komerčným ústupkom, „dielam na objednávku“. Je to jeho dielo? Boli napísané nie podľa neho, ale za vynútených okolností. Ako ich reflektovať?

Na konci Novák ironicky zobrazuje starého Kunderu so svojou ženou - ako ich videl -, na ulici v Parížia tak, ako Kundera vo svojich románoch alebo esejach zobrazuje iných spisovateľoch a umelcov vchádzajúcich do dejín...

Jan Novák napísal podnetnú a dosť vyčerpávajúci biografiu s mnohými archívnymi zdrojmi a informáciami od ľudí, ktorí poznajú (poznali) Milana Kunderu a jeho ženu. Lenže zároveň na vykreslenie Kunderovej osobnosti použil - a inak to asi nešlo -, čiastkové informácie, použil, a zneužil, informácie intímneho charakteru zo zdrojov ŠTB; namiesto faktov veľakrát fabuloval; celým textom sa vanie negatívny subjektívny pohľad namiesto nutnosti objektivizovať, práve z toho dôvodu, že jeho zdroje sú obmedzené, a nevieme, či napr. Pondělíček nemystifikoval. Akoby Novákovi ani nešlo odhaliť a napísať pravdu o Kundeorovom živote do roku 1975, ale napísať hanopis – pretože on vie, kto je Kundera: vahab, erotoman, mizogýn, násilník, zradca, podvodník, mystifikátor, človek, ktorý nikdy nemal priateľov, narcis, ješita, egomaniak; proste darebák na pohľadanie. Skutočne nemal priateľov, ako mu mal údajne povedať A. Liehm? Ako Novák vedel, že  Kundera nepožičiaval svoju garsónku k erotickým záležitostiam svojim kamarátom, ako sám aj niekde spomínal. Podľa toho, že eštebáci zaznamenali počas jednej ženskej návštevy telefonický rozhovor, kedy volala manželka Věra, a hovoril s ňou on? Ale čo inokedy? Rozoznali eštebáci Kunderu od iných? Dokáže si Novák predstaviť, že aj nepochopená nerozhodnosť a vyhýbanie sa ľuďom, môže spôsobovať vyššia miera citlivosti, bez ktorej by asi nevznikol jedinečný spisovateľ? Skutočne si Novák myslí, že v Kunderovej hlave vírila hlavne politika a ženy, že nežil a nežije literatúrou, filozofiou, hudbou, umením, neustálym sa vzdelávaním, dejinami?

Novák navodzuje, že Kundera je latentný stalinista, pretože v poslednom románe Oslava bezvýznamnosti líči Stalina v pozitívnom svetle. (K zmierneniu obvinenia zo „zblúdeného zarytého ľavičiarstva“ by Kunderovi mohlo pomôcť, že sa sťažoval na vysoké dane a zhrozil sa nad tým, že komunisti by zrušili peniaze.) Odkiaľ skrsla táto dedukcia v Novákovej mysli nevedno. Vznikla snáď nejaká nová mccarthyovská (ždanovská) literárna metóda? Jan Novák má trochu nešťastie, že sa narodil trochu neskôr. Keby sa žil v epoche Stalina, a Stalin by si prečítal jeho biografiu Kunderu, pravdepodobne by mu za skvele odvedenú prácu zveril napísanie biografie Trockého. Keby žil v dobe Lenina, a ten by si ju prečítal, tak by dostal šancu napísať biografie menševikov a eserov. A keby žil v dobe Karola Marxa, Marx by neotáľal dať mu napísať biografie Fouriera, Saint-Simona, Owena a Proudhona.

























0
Vytisknout
5481

Diskuse

Obsah vydání | 14. 7. 2020