Literárna cena opäť s politickým podtextom?

13. 10. 2014 / Igor Daniš

Nobelovu cenu za literatúru dostalo mnoho spisovateľov, ktorých ocenenie je prijímané nanajvýš pochybne, a naopak nedostala ju plejáda svetových spisovateľov. Dostali ju filozofovia Eucken a Russell, či politik Churchill. Už na začiatku udeľovania sa kládli otázky, prečo ju nedostali Čechov alebo Tolstoj. Pred druhou svetovou vojnou ju nedostali napr. Joyce, Musil, Proust alebo Karel Čapek.  A v tejto tradícii pokračujú švédski akademici dodnes.

Ktorí spisovatelia by si túto slávnu cenu zaslúžili na základe svojej kvality -- čo je však v literatúre kategória vágna a veľakrát subjektívna -, než tí, ktorí ju dostali? Kto sa seriózne zaujíma o literatúru, by vedel na základe svojho vnímania prínosu k vývoju literatúry, prínosu nových tém, uchopenia tém, formálnej a obsahovej vynaliezavosti, originálnosti motivácie postáv, prenikavosti jazyka, rozprávačskému talentu alebo britkosti myšlienok, vymenovať najmenej toľko spisovateľov, koľko ich dostalo Nobelovu cenu za literatúru. V Česku a na Slovensku mnohí nevedia pochopiť, prečo ju zatiaľ nedostal Milan Kundera.

Nobelova cena -- nech si to málokto uvedomuje -, má mnohokrát svoj aktuálny politický podtext. Skrytý a bočný politický význam, asociáciu na politiku, nejde dokázať, jedná sa vždy o špekuláciu, ale tak trochu mnohí túto asociáciu a skrytý význam vnímajú a uvedomujú si ho niekedy až príliš. Vo výbere ašpirantov na udelenie ceny sa nachádza vždy viacero mien, ale dostane ju len jeden, málokedy favorit. V posledných dekádach sa zdá byť tento podtext stále viac zrejmejší -- turbulentné regióny, vyzdvihnutie oponenta pochybného alebo autoritatívneho politického systému v určitej krajine, vyzdvihnutie opomínaného regiónu a  národnej literatúry vo svete, vyzdvihnutie pokrokovej politickej témy v diele daného autora, či správne politické presvedčenie ako uštipačne uvádzajú niektorí kritici. Totiž, ak sa jedná o odporcu nejakého autoritatívneho režimu vo svete politický aspekt sa víta; ak sa jedná o angažovaného ľavicového spisovateľa, udelenie sa zosmiešňuje. Napríklad cenu dostal najprv v emigrácii ( už francúzsky občan ) žijúci čínsky autor v Číne ostrakizovaný a o dekádu neskôr s režimom spájaný. Nespochybňujem ich umenie, ale... Kao Sing-ťien ( Gao Xingjian ) je vynikajúci spisovateľ. Len s tým Gunterom Grassom sa to príliš nevydarilo. O to viac sa začalo zdôrazňovať jeho literárne umenie. Aj tento rok sa spomínalo, že cena "poputuje do Japonska alebo do Afriky". Mnohí odporúčali, aby bol vyznamenaný spisovateľ z Ukrajiny alebo z Ruska. Samozrejme vyzdvihnúť práve a výlučne literárne kvality a zastrieť politický podtext, nie je pre majstrov slova v zdôvodnení udelenia žiadny problém. Nobelovu cenu dostávajú aj spisovatelia, ktorých si ťažko spojiť s nejakou politickou témou a výlučne za svoje dielo (napr. Beckett, Montale) - aspoň sa na základe mojich obmedzených znalostí domnievam -, čo vleje nádej, že cena je skutočne udeľovaná najlepším svetovým spisovateľom.

Mnohí sa pýtajú, prečo napríklad dostal Nobelovu cenu Seifert a nie iný český spisovateľ, ktorý by so to viac zaslúžil -- Kundera, Hrabal alebo Škvorecký. Hovorí sa, že v roku 1984 bol horúcim kandidátom hlavne Kundera. Dramatik a bývalý politik Milan Uhde v relácii ČT24 Pre polnocou v roku 2012 uviedol, že proti Kunderovi mal intervenovať cez rôzne kanály Havel. Bola známa ich vzájomná animozita, ale netreba zabúdať, že Kundera napísal o hrách Václava Havla na začiatku 80. rokov pochvalné kritiky a Havel sa tak trochu zastal Kunderu pri obvineniach z úpadku a skomercionalizácie v kritikách jeho románu Neznesiteľná ľahkosť bytia (ak sa nemýlim v Diaľkovom výsluchu). Zmyslom intervencie Havla mohlo byť aj ocenenie v Československu žijúceho spisovateľa a nie emigranta, čo by malo menší význam pre politickú opozíciu. Uhde zákulisie iba naznačil s poznámkou, že on žil v Brne a moc toho nevie. Vravieť by mali ale pamätníci, aby sa vyhlo špekuláciám. Tiež sa zdá, že v roku 1984, chceli Švédi vyznamenať práve spisovateľa z Československa. Už len takáto úvaha znie trochu podivne. V predchádzajúcich rokoch Nobelovu cenu dostal Grék, Španiel, poľsko-americký židovský autor píšuci v jidiš jazyku alebo Poliak. Nepochybujem o ich literárnych kvalitách, naopak dvoch z nich obdivujem. Avšak treba pripomenúť, že sa jednalo o krajiny vtedy politicky citlivé, na hrane vývoja k demokracii, či s totalitným režimom, ktoré sledoval celý svet. Československo bolo predsa len menšia krajina, aj keď podľa môjho názoru vtedy s kvalitnejšiu literatúrou, omnoho viac čítanou vo svete a cenenou kritikou. Ak by sa o spisovateľovi z Československa uvažovalo skôr, cenu mohol dostať napr. Holan a nikto by o správnosti udelenia nepochyboval.

Pri tohtoročnom laureátovi Patrickovi Modianovi sa spomína, že ide o Prousta nášho veku. Sám Proust NC nedostal. Áno, Modiano je spisovateľ pamäte, identity, hľadania, osudovosti. A v týchto témach je dôsledný. Lenže Modiano nenapísal žiadny veľký román. Stále píše síce jednu knihu - ako sa sám vyjadril -, ale nikdy nenapísal "veľkú knihu". Z formálneho hľadiska sa mu nepodarilo vytvoriť z jeho tém ucelenejší a dômyselnejší celok. Navyše jeho texty sú tak trochu mdlé, myšlienky nevýrazné, nevzbudzujú emócie, neevokujú myšlienky, nestimulujú zamyslenie. Sám som ho čítal, a veľakrát nedočítal, ešte v 90. rokoch, takže sa môžem mýliť. Čerpám zo svojich spomienok, tieňov v pamäti.

Prečo práve Modiano cenu dostal práve tento rok, okrem uznania jeho umeleckých schopností? Dovolím si špekuláciu: Nuž, ako sa všade zdôrazňuje Modiano má aj židovské korene a tento aspekt vytvoril základnú tému jeho písania. Jedným z politických problémov sveta v poslednej dobe je agresívne správanie Izraela v Gaze vyvolávajúci nesúhlas vo svete, hlavne v tom ľavicovom ako by mnohí dodali. Jedná sa o nielen arogantné a cynické správanie nielen izraelskej vlády, ale takmer celej izraelskej spoločnosti, pretože vláda má širokú podporu vo svojich činoch medzi občanmi. Udelenie ceny Patrickovi Modianovi môže skryto, podvedome upomínať a nepriamo naznačovať na históriu európskeho židovstva a jeho kultúry s humanistickými a pacifistickými aspektmi, na staré témy židovstva - hľadanie, pamäť, identita - , na krehkosť židovského údelu, to všetko tak v kontraste s politikou Izraela v súčasnosti a v nedávnej minulosti. Je to špekulácia, pretože dôkazy a ani jasné znaky vedúce k takýmto tvrdeniam neexistujú, ale inteligenciu švédskych akademikov nemožno podceňovať. Lenže náznaky k špekuláciám o skrytom politickom význame ako vždy pri Nobelovej ceny za literatúru existujú.